S certifikátom na večné časy a nikdy inak
Kamarátka pracuje v nemenovanej spoločnosti, ktorá dodáva prístroje, ktoré podliehajú certifikácii. Ich dodávatelia sú z celého sveta. Jeden je i z Japonska. Uznávaná spoločnosť, ktorá má presné prístroje a zariadenia.
Aby si náš štát zabezpečil dostatočné zdroje, tak získaný certifikát od nemenovanej inštitúcie treba pravidelne obnovovať. U tohto konkrétneho prístroja vypršal čas, preto sa kamarátka vybrala na spomínaný úrad. Za tou istou pracovníčkou ako pred dvoma rokmi. S tými istými – iba aktualizovanými dokladmi. „Pani, to máte celé zle. Takto vám to nezaregistrujeme, nepredĺžime“. Kamoška ostala prekvapená, ale zvyknutá na takýto postup, robila zo seba hlupaňu. Keď totiž prídete zle oblečená a robíte hlupaňu, najskôr veci vybavíte. Má s tým už skúsenosti ( a asi nielen ona). Takže klipká očami, prejde si rukou v naschvál neupravených vlasoch a popoťahuje sukňu na gumičku ( dokonalá postava a outfit sa neodpúšťa a vedie ku vážnym komplikáciám). Vytiahla i zápisník a robila si poznámky. Po týždni prišla opäť. Dozvedela sa, že už je to síce lepšie, ale ešte chýba foto prístroja ( informácia, že vzhľad sa nezmenil nepomohla) a foto krabice. Špeciálne i foto štítku na krabici. Vrátila sa hromžiac do firmy. Všetko nafotila a v nádeji, že je na konci procesu, odoslala mail. Ešteže to nešla zapiť. Odpoveď prišla na druhý deň a ako inak, šokovala ju. Pani z inštitúcie jej totiž vytkla vzdialenosť písmena C od písmena E. Áno čítate dobre. Japonský výrobca posiela výrobky do mnohých krajín. V tej našej však vzdialenosť týchto dvoch písmen na štítku robí vážny, až smrteľný problém. POMOC!
Ako vybabrať s byrokratmi
Skúste si predstaviť seba. Čo by ste urobili? Zavolali do Japonska a snažili sa vysvetliť, že požadujete zväčšiť vzdialenosť medzi písmenami na štítku? Asi by si mysleli, že vám buď preskočilo, alebo, že si z nich chcete vystreliť. Podobne ako pri bulvárnych fotkách, aj tu pomohol photoshop. Ťuk do klávesnice, pohyby myšou...uložiť. Takto vyfešákovaný obrázok o dva dni priniesť do inštitúcie s vysvetlením, že výrobca si vstúpil do svedomia a pristúpil k úprave štítkov na krabiciach. Samozrejmosťou je prísť v ešte horšej sukni ako minule. Podpätky nechať v aute a nahodiť baleríny.
„Už je to v poriadku“, znie záverečný výrok pani s razítkom. BUM.
Otázniky či výkričníky?
Aj vy sa pýtate prečo? Prečo to tak je, ako sme to mohli dovoliť? Kam sme sa to dopracovali? Alebo sa vám chce kričať? Mne sa chcelo kričať. Som temperamentný typ. Sedeli sme spolu na káve u nás na dvore a tak som si teda z celého hrdla mohla zakričať. Nepýtajte sa čo. Je to nehodiace sa na verejný blog. Ale domyslieť si môžete. A pokojne preháňajte.
Martina Valachová